Ako by mohlo mať PSko o pár percent viac
Ak nebudete mať vlastné médiá, médiá budú vlastniť vás.
Prečítal som si nedávny rozhovor Denníka N s Irenou Bihariovou a mal som pocit, že miestami ide o dosť drsný „hit piece“. Aby som to prehnal – ak by Irena Biháriová mala rozhovor s Líviou, tak schytá menej útočných a skratkovitých otázok.
Nebol som sám, keďže Postoj, ktorý inak rád využije každú príležitosť, aby si do PSka kopol, tiež vyjadril až ľútosť nad tvrdosťou rozhovoru, ktorá vraj pramení z frustrácie novinárov.
Podľa mňa je to skôr spôsobené tým, že korporátni novinári majú pocit, že sú špeciálna trieda aktivistov so špeciálnym poslaním, ktorí sú nad vecou a rozdávajú karty iným. Vďaka internetom zisťujú že sú naozaj špeciálna trieda, len v inom význame ako by chceli.
Totiž existuje ortogonálny koncept k legacy médiám, či naopak alternatívnym médiám. Lebo obe „alternatívy“ sú korporátne médiá. A ním sú podľa Balajiho Srinivasana občianski novinári, napríklad na Substacku alebo podcastoch ako The All-In Podcast.
Súčasťou tohto podcastu je napríklad týpek Chamath Palihapitiya, ktorý emigroval do USA v roku 2000 a patrí medzi 10 top donorov DNC. O „late stage journalism“ si nemyslí nič dobrého. Vidieť ho môžete napríklad v záverečnom fireside rozhovore s Francisom Suarezom, starostom Miami na minulotýždňovej krypto konferencii, ktorú starosta organizoval. Francisovi Suarezovi tento top podporovateľ demokratov povedal, že bol prvým politikom ktorý ho kedy oslovil.
Na úvod tejto konferencie hovoril so starostom Miami aj Balaji Srinivasan. Tu sa teší, že o týždeň neskôr Salvádor zaviedol bitcoin ako platidlo.
Francis Suarez od decembra 2020 pritiahol do Miami nespočetne veľa zakladateľov firiem a programátorov. Začalo sa to odpoveďou na tweet, ktorý sa pýtal, ako by sa dalo presťahovať San Francisco do Miami. Francis Suarez odpovedal: „How can I help?“
Túto jednoduchú a úprimnú otázku, ktorú väčšinou kladú VC investori treba dať do kontrastu s političkou zo San Francisca, ktorá doslova napísala „F*ck Elon Musk“. On jej odpovedal „Message received“. A odsťahoval sa do Texasu.
Francis Suarez svojou cielenou tweetovaciou ofenzívou, prístupom „How can I help?“ a víziou „The Capital of Capital“ prilákal od decembra 2020 toľko investícií, že každý jeden jeho tweet odvtedy vyniesol v pohode milión dolárov.
No a to treba porovnať s našimi lokálnymi selfíčkami pred žltými poľami repky olejnej a la Emma Smetana pred horiacim Notre-Dame.
Môj vzťah k PSku je poznačený komplexnými emóciami. V roku 2019 som si skrátil dovolenku v Paríži a letel som už v sobotu domov, aby som mohol voliť Michala Šimečku a spol. do eurovolieb. Predtým som volil s radosťou Čaputovú. Vo februári 2020 som volil PS už so zaťatými zubami. „Poďme do nich“ mi nesadlo v dobe polarizácie a existenčných rizík (o nich som písal dávno pred pandémiou). Prečo som nevolil napríklad Za ľudí či SaS, ktorú som v minulosti volil? Lebo na PSku sa mi páčilo inovatívne rámcovanie „životných partnerstiev“ (ideálne pre všetkých) a boli trochu sociálnejší a novší než SaS.
V roku 2017 som PSku poradil koncept benchmarkovania na indexy ako Good Country Index, Social Progress Index a Doing Business Index. Do ich vízie sa dostal Good Country Index, ale Doing Business nie. Čo ma na jednej strane potešilo na druhej trochu vyrušilo.
Na nedávnom rozhovore v Nku s Irenou Biháriovou ma vyrušila napríklad otázka novinárky:
“Akú alternatívu ponúka PS, keď odmietate politiku Roberta Fica – napríklad balamutiť voličov obedmi zadarmo?”
PSko by malo ponúknuť v prvom rade alternatívu k týmto lacným novinárskym skratkám a nevídanej bulvarizácii a polarizácii. Ono mali sme vysoké očakávania od Matovičovej vlády a rovnako sme mali vysoké očakávania od novinárov po #AllForJan. Asi najmä kvôli facebookom dopadli podobne. Napríklad by som nečakal, že spoluzakladateľ Kuciakovho centra bude vtipkovať o strieľaní konzervatívneho novinára. Ale tak od minulého roku sa snažím vnímať túto surreálnu dobu s istou štipkou pragmatického nihilizmu.
Moje tri centy pre PSko:
1. Ak nebudete mať vlastné médiá, médiá budú vlastniť vás
To znamená, že či ste firma, alebo politická strana, musíte podporovať vlastných občianskych novinárov a nabádať ich k tomu, aby písali kvalitný obsah kde „steelmanujú“ svojich názorových oponentov namiesto stavania slamených panákov. Dá sa to robiť napríklad cez esejistické súťaže – založ si substack, ideálne na vlastnej doméne, napíš kritickú recenziu našej vízie, alebo steelmanuj názorových oponentov (tak že ťa pochvália, že vieš formulovať ich ideológiu a myšlienky lepšie než oni) – a desať/sto naj esejí/vlogov dostane po 100 eur v BTC (cez Coinbase Instant Send s nulovými poplatkami).
1729.com ako newsletter, ktorý vám platí je dobrý benchmark:
Môj príklad steelmanovania „obedov zadarmo“:
Sociálna demokracia operuje v diskurze práv, kým pravica operuje v diskurze charity. To znamená, že obedy zadarmo, či školstvo zadarmo je pre nich známkou pokroku v sociálnych právach. Kým pre pravicu ide skôr o lacnejšie „value for money“ riešenia, ktoré sú ale v diskurze charity (prispejeme deťom na obedy, aby nehladovali a bude to lacnejšie).
Pre sociálnu demokraciu je dôležité, aby štátom financované školy a nemocnice využívala aj stredná trieda, nielen pracujúca trieda. Pravica a libertariáni môžu oponovať tým, že by to nemalo ísť na úkor možnosti voľby – nechcú stratiť možnosť priplatiť si za súkromné nemocnice, školy atď. Tiež by to nemalo ísť na úkor vysokých schodkov v rozpočte.
Sociálna demokracia môže oponovať, že verejné zdravotníctvo je často lacnejšie než to v USA, ktoré vyzerá byť spojením dvoch najhorších svetov – obrovskej byrokracie aj pokriveného trhu s predraženými liekmi a službami. Pointa ale je, že obed zadarmo je pre sociálnu demokraciu niečo úplne iné ako obed za jeden cent.
Určite existuje nejaká hegeliánska syntéza tejto tézy a antitézy – kde je aj obed/vlak zadarmo a kde aj libertariáni majú pocit, že sa rozšírila ich možnosť voľby. Neviem teraz aká. Ale obed zadarmo za 15% daň na kryptomeny by bola mňamka. (A aj rozpočet by sa možno potešil – lebo koláč sa môže aj zväčšovať, ako vieme už od čias Mikloša). A aj zástancovia globálnej dane by sa potešili, lebo 15% je tuším navrhované minimum.
Ak ale budovanie hyperloopu do Viedne je scifi, tak minimálne vlak medzi Bratislavou a Viedňou by mohol byť zadarmo. Lebo oveľa tesnejšie prepojenie Viedne s Bratislavou je podľa mňa jedným z efektívnych riešení pre Tatranského tigra 3.0. A teda pre zvýšenie prosperity a atraktívnosti nielen Bratislavy, ale celého Slovenska.
2. Rozbíjajte Overtonové okná a zároveň ostaňte pokojnými pragmatikmi
Prezidentská kandidátka Zuzana Čaputová pred voľbami pokojne vysvetlila, že je za adopciu detí homosexuálnymi pármi. Rozšírila Overtonovo okno bez toho, aby mal niekto pocit, že presadzuje kultúru vymazávania, že útočí na konzervatívcov a že je nejaká woke aktivistka, ktorá chce každého obrátiť na svoju vieru.
Byť pragmatickým centristom je skôr o pokojnom a neútočnom štýle, než o vyhýbaní sa nápadom, ktoré sa môžu najprv zdať radikálne, ale je šanca, že budú aj radikálne efektívne.
Podľa mňa pokojný a neútočný štýl a centristický imidž s radikálne pragmatickými nápadmi je to, čo po Trumpovi, Matovičovi a pandémii môže vyhrávať voľby. Viď Biden a možno Heger. Teda chce to trochu viac technologického progresivizmu a trochu menej dôrazu na politický progresivizmus.
Ja som volil PSko aj kvôli Trubanovi. Mne jeho startupový drive ani psychadelické experimentovanie neprekážali. Práve naopak.
Som za dekriminalizáciu užívania drog podobne ako v Portugalsku. Taktiež som za životné partnerstvá. Často píšem, že by sme si mali vziať Maďarsko ako benchmark – majú aj registrované partnerstvá, aj sa netvária, že islam neexistuje a zároveň dávajú 20x viac štipendií ročne pre študentov z rozvojových krajín. Môj kamarát z Kene študoval v Budapešti a nie v Bratislave. Maďarsko má veľa problémov, ale jedným z nich je, že vyštvali Uber z krajiny. Nie je to dobrý signál pre otvorenosť technologickým startupom a teda technologickému progresivizmu. Ale na druhej strane výrazne znížili daň na kryptomeny – z vyše 30% až na 15%.
Zarazilo ma ako novinárka poučovala Irenu Bihariovú a pomaly ju obvinila z kardinálneho hriechu konšpirátorstva (vysloviť svoj názor či odhad v čase neistoty je bububu, treba počkať na expertov). Ako si dovolila v prvých momentoch po Lučanského smrti v cele vypisovať svoje domnienky a pocity?
Myslím si, že pominula doba kedy novinári bohorovne rozhodovali o tom, že niečo je hoax jeden deň, no už druhý deň už je to zrazu legitímna hypotéza. Západné legacy média najprv spochybňovali nosenie rúšok a závažnosť pandémie (vraj je to len chrípka). WHO tiež cynicky spochybňovalo rúška aby sa nevypredali. Potom aj kvôli sedláckemu Trumpovi robili konšpirátorov z každého, kto povedal, že hypotézu úniku vírusu C19 z wuhanského laboratória, ktoré sa venovalo gain-of-function výskumu, treba seriózne prešetriť.
Doteraz to bol hoax, zrazu je to prijateľná hypotéza. V skutočnosti to bola vždy hypotéza, len jej pravdepodobnosť po nových zisteniach trochu stúpla. Napríklad Izraelský startup Rootclaim jej dával pred dvoma mesiacmi 76% pravdepodobnosť a po nových zisteniach stúpla na 83%.
Naši novinári sa celú jar zabávali na polarizácií spoločnosti a spochybňovaniu ivermektínu, Sputniku V a AstraZeneca. Z ľudí čo hovorili, že treba rozširovať voľbu pre ľudí, čo strácajú blízkych a boja sa o holý život, robili pochybných outsiderov a disidentov. Za pár klikov a lajkov zo svojej bubliny. Komentátori nazývali Srbsko, džamahíriou. Krajinu, ktorá registrovala Pfizer vakcínu skôr ako EÚ a začala ňou očkovať skôr ako EÚ. Krajina, kde zomrelo tento rok oveľa menej ľudí na covid než u nás (a dokonca aj ako v Nemecku).
Svetovo známy srbsko-americký ekonóm Branko Milanovic o výsledkoch rôznych vakcín zo Srbska:
Táto pandémia nie je ako chrípka a bohužiaľ nie je ani ako španielska chrípka. Lebo Carringtonova udalosť by dnes napáchala oveľa väčšie škody ako v roku 1859. Možno zomrie ako priamy dôsledok tejto pandémie „len“ 10-20 miliónov ľudí, a nie 100 miliónov ako počas španielskej chrípky. Ale nepriame ekonomické a sociálne dopady budú oveľa výraznejšie.
Napríklad krajiny a mestá sa zrazu ocitnú v brutálnej konkurencií a technologický talent bude utekať do zelených zón a technologicky progresívnych startup miest a zosieťovaných štátoch.
Lebo rok 2020 bol rokom kedy skutočne začal internet a kde zoom konferencie a práca na diaľku sa stávajú štandardom. Balaji Srinivasan hovorí, že kým minulé desaťročie bolo o kryptomenách, toto desaťročie bude o startup mestách a budúce o zosieťovaných štátoch (network states).
Na príkladoch vyššie som chcel ilustrovať, že sa dajú rozbíjať Overtonové okná a rozšíriť diskurz toho, čo je možné povedať v bubline “slušného a lepšieho Slovenska” a zároveň si zachovať istú úroveň pokojného pragmatizmu. Neviem či sa mi to podarilo.
3. Vyberajte si hrozienka z rôznych smerov a vyžarujte umiernenú slušnosť
Prístup vyberať si hrozienka z rôznych smerov je tu minimálne sto rokov, od čias Pierra Teilharda de Chardina, kresťanského vizionára, ktorý prišiel s konceptom noosféry (popri biosfére a geosfére). Nápady a progresívne myšlienky sú pekné a sú tu s nami aj tisíce rokov (miluj blížneho svojho z druhého konca sveta).
Ale človek potrebuje technologický progres – teda technologický progresivizmus – aby niektoré myšlienky mohol realizovať. Teda až internet zreálnil noosféru a zároveň rozbil Overtonovo okno a zároveň zvýšil variabilitu – je kopec úžasných memetických kmeňov a kopec nie až tak úžasných.
Keď som bol decko, tak som chcel ísť do Afriky pomáhať. Mohol som poslať nejakému chalanovi 500 korún. Listom. Ako „pen friend“. No neviem ako by som sa o tom ňom dozvedel priamo (bez sprostredkujúcej organizácie). List by tam šiel pár týždňov, prachy by sa možno stratili. Alebo by ich nemal ako vymeniť.
No a dnes máme internet, mobily, Mpesu, Coinbase a bitcoin plus x ďalších kryptomien a protokolov. Dogecoin nedávno nakrátko predbehol hodnotou firmu Ford. Kryptoekonomika je open source, open state a open execution. Je globálna a univerzálna podobne ako email. Marka Zuckerberga si môžete predvolať svedčiť do kongresu. No šéfa emailu nezoženiete.
Nejde len o prísľub pseudonymnej ekonomiky. Ide aj o prísľub nového kapitalizmu, kde žiadna firma či protokol nenarastie do veľkosti Facebooku a kde sú incentívy zakladateľov aj užívateľov od začiatku vzhode a protokol rozvíja a riadi komunita.
Samozrejme technologický pokrok nestačí. Ten koncept možno rozšíriť na (psycho)technologický pokrok. Kde psychotechnológia je aj napríklad cudzí jazyk, alebo mindfulness meditácia – ktorá pomôže napríklad našej prezidentke v tom aby pôsobila pokojne a nie ako facebookoví aktivisti ktorým ustriela každý deň dekel a musia organizovať hony na bosorky.
Vyberať si hrozienka z rôznych smerov sa dá nazvať aj noopolitika. Napísal som o tom nedávno článok, ktorého pointou je, že noopolitka by nemala byť o tom, „ktorý príbeh vyhrá krátkodobo“, ale o tom, „ktorý príbeh je najviac regeneratívny voči našim spoločným pastvinám“. Kratší článok o noopolitike som napísal aj po slovensky.
Pointa je snažiť sa postupne cez mindfulness a open-mindedness praktiky zlepšovať si jemnocit a vnímať 50 odtieňov šedej. Teda opak polarizácie. Vedieť si vybrať užitočné hrozienko aj z názorov oponenta. A zároveň vedieť vnímať, kde sa môžu mýliť naši súčasní hrdinovia a vzory.
Možno by to chcelo trochu viac Trubanovej psychadelickej pohodičky a trochu menej aktivizmu.
Trochu viac fokusu na etiku a technologický progress a trochu menej dôrazu na etiketu a estetiku.
Štýl a forma sú dôležité. No dôležitý je aj obsah - hlavne ak môže zachrániť životy a živobytia počas a po pandémii.
Môže si prečítať aj môj predchádzajúci článok “Modré pero sa vypísalo”: https://www.pobez.sk/p/modre-pero-sa-vypisalo