Prekračovaním hraníc k ľudskosti
Kresťania by mali aj teraz nastaviť druhé líce a ukázať tým ľudskú tvár slobody
Téme diskriminácie veriacich v korporátnych médiách sa venujem vyše desať rokov. V roku 2008 som kriticky písal o dokumente Religulous od komika Billa Mahera, ktorého mám inak rád (pre jeho politickú nekorektnosť na všetky strany).
Na twitteri sa každý deň stane centrom pozornosti jeden človek. A cieľom každého je nikdy sa nestať týmto človekom. Prednedávnom sa to podarilo dvom komentátorom, korporátnym novinárom zo SME, ktorí urazili speváčku Simu Magušinovú, za to že je kresťanka.
Podobné vtípky na hrane zákona robí cynická obluda a spol. kedy sa jej zachce. Raz nazýva Záborskú na SME klérofašistkou a nikto ju ne-fact-checkuje. Inokedy na facebooku praje (na Vianoce 2020) kresťanom, aby „sa zadrhli tými keksíkmi v kostoloch“, lebo sú „banda bigotná zaostalá“. Inokedy nazýva, menej či viac priamo, vieru “psychickou diagnózou a poruchou”.
V krajine kde počas totality kresťania pred pár rokmi trpeli a zomierali za svoju vieru. Lenže nie vždy je terčom veriaca žena zo šoubizu a 17. november za rohom.
Prečo to robí? Lebo môže. A lebo fičí na zastaranom mentálnom softvéri, ktorý sa nazýva univerzalizmus. V prípade cynickej obludy ide asi o vieru, že keby každý bol „novým ateistom“, model Christopher Hitchens z roku 2006, tak by bol mier na svete.
Podobne svet vidí dnešná woke crew – keby bol len každý absolvent Oberlin College z roku 2021, bol by mier na svete, a antilopy by sa túlili s levmi niekde v tieni pod baobabmi.
Vážna hudba nie je pre každého, popík sa snaží ulahodiť všetkým
Martin M. Šimečka sa na Nku zamýšľa či náhodou táto surovosť novinárov nie je ten liberálny fašizmus. Nie, je to len kombinácia 1) pocitu prestíže plynúcej z inštitucionálnej príslušnosti (k najväčšiemu korporátnemu médiu), ktorá dáva bianco šek na hejt inakosti. A 2) už spomínaného zastaraného mentálneho softvéru univerzalizmu a centralizácie. Podľa ktorých, každý musí písať modrým perom.
Univerzalizmus je tu asi už od totalitného vládcu Egypta Achnatona, ktorý zrušil ich tradičný polyteizmus a po 17-tich rokoch jeho (kruto)vlády ho vlastní kňazi zabili a snažili sa po ňom vymazať všetky stopy.
No švédsky filozof Alexander Bard vraví, že moderný Západ má vlastnú temnú hodvábnu cestu – od Rousseaua, cez Napoleona, Hitlera, Stalina, Maa, až po Pol Pota, ktorý robil vo Francúzsku diplomovku – z Rousseaua.
Opakom tejto temnej hodvábnej cesty, ktorá išla zo Západu na Východ je pôvodná hodvábna cesta – ktorá išla opačným smerom a spájala vďaka slobodnému obchodu rôznych ľudí rôznych vier. A tie sa premiešavali. Univerzalizmus aj totalita je v dejinách skôr výnimkou.
V starobylých ríšach, ktoré mali viacero riek, bolo prirodzené, že koexistovalo spolu viacero náboženstiev – jedno pre kňazov, druhé pre vojakov, tretie ľudové. Hinduizmus s taoizmom a (zen) budhizmom. Zoroastrianizmus a judaizmus. Na hodvábnej ceste žil zakladateľ sufizmu a jeden z najväčších básnikov islamu, Rumi, ktorý písal o láske k mužovi menom Shams Tabrizi.
Judaizmus obsahuje prvky zoroastrianizmu. Kresťanstvo a islam vyšli z judaizmu. No snažia sa o univerzalizmus a majú misionársky zápal. Vážna hudba nie je pre každého, no popík sa snaží ulahodiť všetkým. Parsiovia sú indickí zoroastriáni, ktorých je dnes len okolo 150 000, ale vlastnia polku Indie.
Zoroastrianizmus patrí medzi najstaršie náboženstvá, no Alexander Bard hovorí, že vo svojej podstate je toto náboženstvo jednoduché – ide o každodennú rannú meditáciu o tom, ktoré naše aktivity sú konštruktívne a ktoré deštruktívne. A ako postupne mať viac konštruktívnych a menej deštruktívnych činností.
Balaji Srinivasan hovorí, že kým minulé storočie bolo o boji kapitalizmu s komunizmom, toto storočie je o súboji decentralizácie s centralizáciou.
Digitálny Vestfálsky mier vyústi do pseudonymnej ekonomiky
Ľudia sa radi nálepkujú ako liberáli, či konzervatívci, no Taleb trefne poznamenáva, že dané pojmy sú relatívne a dynamické. Naši liberáli by na Oberlin College razom zistili, že sú vlastne veľké konzervy. Naopak naši bratia a sestry, ktorých niektoré láskavé duše nálepkujú ako katoliban by boli pre skutočný Taliban ultraliberálmi. Ono virtuálny svet internetových kmeňov, kde každý naháňa lajky za každú cenu je pekný. Ale virtuálny.
Je tiež krásne mať možnosť prednášať Afgankám na vidieku o prínose Marcela Duchampa, a pozerať sa ako neveriacky krútia očami. No ani po rozkradnutých 2 biliónoch dolárov nebola táto fikcia dlhodobo udržateľná. Do King’s Landing zavial Winterfell. A prehnaná fikcia ustúpila nepriznanej realite.
Slovo fašizmus sa kontraproduktívne nadužíva ako nadávka pre oponentov. Bol ňou u nás označený svojho času aj taký Sulík. No fašizmus je aj ekonomický systém, ktorému sa približuje dnešná Čína. Štát tu nevlastní väčšinou podniky priamo, ale súkromné korporácie ovláda cez Gleichschaltung (zrovnávanie línie a nôt).
Centralizácia zažila svoj vrchol v 1950-tych rokoch. Bolo málo novín, televíznych a rozhlasových staníc. Bohatá diverzita komunít a myslenia sa vytratila. Nahradil ju company man a gigaštáty ako USA a ZSSR.
Kultúra je nad politikou. No nad kultúrou je technológia. Centralizáciu umožnila kníhtlač a pokračovanie tejto broadcast modality vo forme rádia a televízie. Masmédiá propagovali jednu dominantnú kultúru, ktorá sa hodila pre zachovanie a fungovanie východného/západného bloku.
Internet toto zmenil. Spojil ľudí z opačných kútov sveta a ideologických pólov do jednej “globálnej dediny”, termín ktorý použil Marshall Mcluhan. Táto globálna dedina vôbec nie je mierovou idylkou, práve naopak. No aj táto súčasná digitálna 30-ročná vojna má svoje rozuzlenie. Je cesta ako priniesť mier medzi názorové kmene na internete.
Výsledkom nového Vestfálskeho mieru bude asi presadenie pseudonymnej ekonomiky. Kde nikoho nemôžete diskriminovať za príslušnosť k nejakému kmeňu, či za ťažko meniteľnú charakteristiku. A kde rozhoduje len kvalita práce, umenia a argumentácie.
Moc je vo svojej podstate o dvojitom štandarde
Moc je vždy asymetrická. Vzťah medzi novinárom a politikom je asymetrický. V demokraciách vie novinár vyhodiť politika a nie naopak. V autokraciách je to zasa opačne. Korporátne média v demokraciách zohrávali dôležitú centralizačnú úlohu a „vyrábali súhlas“ ako hovorí Noam Chomsky. Tradičné média s prestížou u nejakého názorového kmeňa majú “koreňový prístup do ich mozgu” a vedia aktualizovať ich mentálny softvér a zmeniť názor na nejakého človeka a celú jeho sociálnu sieť.
To čo dnes nazývame cancel culture bolo za totality oveľa vážnejším fenoménom - čistiek. Útočný článok na konkrétneho človeka je metaforicky ako mínometné ostreľovanie jeho celej sociálnej siete. Ak niekto dôveruje korporátnemu médiu x, napríklad SME, či Pravde, a objaví sa v ňom útok na konkrétneho človeka, tak ak ste mu dôverovali na +2, možno vo vašich očiach klesne len na +1. Ak bol váš názor naňho neutrálny, teda 0, tak po útoku budete mať naňho mierne negatívny -1 názor.
Balaji Srinivasan hovorí, že dnes sú vo svete dominantné tri atraktory – Communist Capital (Čína), Woke Capital (USA) a Crypto Capital (slobodný globálny internet).
Teda ide o súboj CCP a NYT s BTC. Čína a USA sú ideologicky na opačných póloch – Čína je čoraz viac etno-nacionalistická a USA etno-masochistické. No v praxi sa ich kroky podobajú – cancel culture, cenzúra internetu a jednotlivcov, snaha o ovládnutie big tech, atď.
Korporátne média a ich zamestnanci či komentátori signalizujú svoju moc cez dvojitý štandard. Nie vždy je to tak okaté, ako nadávanie známej speváčke a kresťanke do postihnutých. Niekedy sa „len“ smejú gejom za to, že sa zranili počas úteku pred políciou v Bruseli. Stačí opäť len to, že sú konzervatívni a nie sú teda súčasťou ich kmeňa.
No väčšinou sa diskurzívna moc korporátnych médií prejavuje na úrovni jazyka – cez dvojitý štandard akým opisujú určitú udalosť pomocou negatívneho/pozitívneho spinu, a teda emočnej konjugácie (Russell Conjugation) alebo Lakoffovho rámcovania. Niekto, koho korporátne média nemajú radi je „netransparentný“ keď robí vec x. Iný človek, ktorého majú radi, a robí to isté si naopak „len váži svoje súkromie“. Niekedy si médiá “len plnia svoju občiansku povinnosť”, keď tvrdo útočia na politika/úradnika x. Inokedy kritika nejakej (nimi obľúbenej) úradníčky za výkon jej práce je označená ako “nebezpečná šikana”.
Keď sa na verejnosti objavil fenomén Jordana Petersona, ktorý akože trochu narúšal a komplikoval diskurz snahou o myslenie od stola a od piky, tak tá snaha komentátorov v tradičných korporátnych médiách podprahovo ho označiť za závadného bola až komická. Písal som o tom v roku 2018.
Alternatívou sú občianski novinári imúnni voči občianskym tribunálom
Alternatívne média nie sú alternatívou k tradičným médiám. Lebo obe sú korporátne média. Tiež ide o spoločnosti, ktoré sa snažia dosiahnuť zisk a udržať na trhu. A kvôli brutálnej konkurencii v čase internetov sa ich spravodajstvo čoraz viac podobná na „kolekciu šťavnatých naratívov ochudobnených o fakty“.
Skutočnou alternatívou ku korporátnym novinárom – či už z tradičných alebo alternatívnych médií- sú občianski novinári. Produktívna hegeliánska syntéza v tomto prípade je “bývalý korporátny novinár, ktorý sa nebojí tvrdiť heterodoxné názory”, a vďaka tomu si vybuduje osobnú značku napríklad na Substacku. A vďaka tomu si dokáže zarobiť aj 10x viac ako v korporátnom médiu. Toto je čoraz viac realitou – viď Matt Taibbi, Glenn Greenwald alebo Matthew Yglesias. Alebo Scott Alexander Siskind, známy bloger, ktorého identitu aj napriek petícii množstva ľudí doxxol minulý rok NYT.
Kresťania by nemali robiť chybu wokistov, ak si môžem dovoliť vytvoriť toto slovíčko, inšpirovaný slovom kresťanisti. Nemali by ako pohania robiť ľudské online obete a naháňať každý deň nového obetného baránka, aby sa zabavili či znížili napätie medzi sebou. Práve odpor k scapegoatingu je to, čo odlišuje podľa Reného Girarda kresťanov od pohanov.
Niekedy ľudia verili v GOD. No on zomrel. Lebo elity začali veriť v GOV. Táto viera teraz zomiera a ľudia veria čoraz viac v NETWORK. Lebo vláda zlyháva a sieť vás zároveň ochraňuje aj kontroluje. Je otázka do akej siete/lokálnej komunity chcú ľudia patriť. Do takej, kde sa každý snaží získať status najväčšej obete, prekričať a vymazávať druhých a je len otázkou času kedy bude aj on cancelled?
Je síce super, že sa teraz konečne rieši hanobenie kresťanskej speváčky korporátnymi novinármi, ale kresťania by sa nemali pridávať k bulvárnemu honu za každú cenu a stavať sa do role obete. Toto nech prenechajú wokistom a iným pohanom. Skutočne kresťanský postoj by mal obsahovať priestor na odpustenie a teda radikálny akt nastavenia druhého líca. Toto pohania a wokisti nevedia. Kresťania ním môžu ukázať ľudskú tvár – slobody a lásky, ktorá je v ich komunite.
Nech hejt na hrane zákona nechajú svetským súdom a občianske facebook tribunály pohanom. A nech si z hrdosťou vyrobia tričko „som postihnutá pre Krista“ a idú ďalej so svojim naschvál svojským životom.